Lesné železnice patrili k významným technickým fenoménom Karpát a zásadne ovplyvnili hospodársky aj spoločenský život odľahlých horských oblastí. V prvej polovici 20. storočia tvorili približne 10 % celej železničnej siete regiónu a boli dôležitým zdrojom obživy i jediným dopravným spojením mnohých osád.
Jednou z najvýznamnejších bola Považská lesná železnica, ktorá viedla malebným údolím Čierneho Váhu a jeho prítokov. Jej výstavba sa začala pred prvou svetovou vojnou – projekt úzkorozchodnej trate s rozchodom 760 mm bol schválený v roku 1912 a prvý úsek z Liptovského Hrádku do Čierneho Váhu bol uvedený do prevádzky v roku 1916. Pôvodne niesla názov Vágvölgyi erdei vasút, po roku 1918 bola premenovaná na Považskú lesnú dráhu.
Železnica slúžila predovšetkým na odvoz drevnej hmoty, no významnú úlohu zohrávala aj v osobnej doprave miestnych obyvateľov a turistov. V období najväčšieho rozmachu dosiahla dĺžku viac ako 109 km, čím sa stala druhou najdlhšou úzkorozchodnou železnicou na Slovensku. Jej prevádzka bola ukončená v decembri 1972.
Považská lesná železnica sa hlboko zapísala do pamäti regiónu. Vlaky, rušne i vozne mali medzi ľuďmi vlastné pomenovania a cestovanie „mašinkou“ patrilo k nezabudnuteľným zážitkom v lone prírody. Jej atmosféru zachytáva aj poetický film Vlak do stanice Nebe, nakrútený v prostredí Čierneho Váhu.
Zachovaný vozový park a technické objekty postupne prešli do správy Liptovského múzea, ktoré ich dnes prezentuje v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Od roku 2003 je tu sprístupnená statická expozícia Považskej lesnej železnice s krátkym úsekom trate a pravidelnými tematickými podujatiami. Vďaka cezhraničnému projektu Interreg bola v roku 2018 obnovená trať v dĺžke 950 m, po ktorej môžu jazdiť historické vlakové súpravy.
Dlhodobým cieľom je oživenie železnice v atraktívnom prírodnom prostredí Liptova a prepojenie technickej pamiatky s poznávaním krajiny Západných Tatier.
