Dolina Nefcerka patrí k najprísnejšie chráneným prírodným areálom na Slovensku. Vznik jej názvu súvisí s adrenalínovým povolaním pašerákov. Vráťte sa s nami do histórie mesta Liptovský Hrádok, ktoré v tomto roku oslávi 710. výročie od svojej prvej písomnej zmienky.
„Pod prísnym trestom sa zakazuje dovážať poľská soľ! Odteraz sa bude soľ nakupovať len v soľnom sklade v Liptovskom Hrádku!“ Boli to časy temné, časy ťažké. Uhorský kráľ a poľský kráľ sa dostali do sporu, preto uhorský kráľ zakázal dovážať lacnú poľskú soľ a zabezpečil monopol tej uhorskej, už vtedy oveľa drahšej. Úradníci chceli tento príkaz využiť na to, aby sa čo najviac obohatili a vyhnali ceny uhorskej soli do nebeských výšin. Stala sa vzácnou a príliš drahou komoditou, ktorú si obyčajní ľudia nedokázali dovoliť. Preto sa mladí chlapci z Východnej rozhodli ísť pašovať poľskú soľ cez Tatry. Dobre poznali tatranské doliny, pásli tam svoje stáda ovečiek. Vybrali sa cez Kôprovú dolinu do Poľska, nakúpili lacno soľ a vybrali sa späť do dediny. Ich činnosť však bola prezradená. Kapitán Neffzer z kasární v Liptovskom Hrádku a jeho vojaci ich mali na ceste z Poľska pri jednej z výprav zatknúť a odovzdať spravodlivosti. Strhla sa však veľká bitka a pri nej kapitán Neffzer zahynul. Odvtedy sa dolina, popri ktorej viedla pašerácka cesta, nazýva Neffzerovou dolinou – Nefcerkou.
Obchod so soľou
Toľko hovorí povesť. Aká ale bola realita? Obchod so soľou patril od 11. storočia k najvýznamnejším a najvýnosnejším obchodom a bol jedným z hlavných príjmov panovníka. Najbližším zdrojom soli pre Liptákov ale neboli kráľovské bane v Solivare, či Sedmohradsku, ale práve tie v Poľsku – vo Wieliczke a Bochnii v blízkosti Krakova. Kráľ Belo IV. v roku 1265 svojou Veľkou listinou slobôd pre poddaných Liptova a Turca povolil dovoz poľskej soli. Karavány mali prechádzať cez Tvrdošín a na tunajšej colnej stanici platiť clo. Na druhej strane niektoré pohraničné hrady na severe Uhorska dostávali zdarma isté množstvo poľskej soli za to, že ich kasteláni nebránili svojim poddaným cestovať do Poľska. Medzi týmito hradmi sa vyskytuje aj hrad Likava, ležiaci na významnej ceste medzi Budínom a Krakovom.
Prvé obmedzenia dovozu poľskej soli začali platiť v 16. storočí, pretože tá sa stala skutočným konkurentom kráľovskej soli z Uhorska. V roku 1548 dostali od kráľa Ferdinanda I. liptovskí, oravskí a turčianski poddaní potvrdenie svojich práv od Bela IV., avšak dovoz poľskej soli bol dovolený len v prípade, že v kráľovských skladoch jej nebol dostatok.
Búrlivé 17. storočie
Práve kvôli stavovským povstaniam a náboženským vojnám v 17. storočí ovládli obchod s bielym zlatom, ako je soľ často nazývaná, súkromní podnikatelia, či miestna šľachta. To sa samozrejme panovníkovi nepáčilo, pretože ťažba soli a následné obchodovanie s ňou patrilo ku kráľovským regálnym právam – to znamená, že bolo výlučne určené len pre panovníka a panovník si na to vyhradzoval monopol. Jedine v tom prípade, že sa kráľ rozhodol toto právo prenajať, mohli do obchodu so soľou a jej ťažby zasiahnuť aj iné osoby.
Už na začiatku 17. bola situácia tak dramatická, že kráľ vyslal na Liptov komisára kráľovskej komory, aby preveril miestne pomery s obchodom so soľou. Na hrádockom panstve našiel zaujímavé pokusy o lokálnu ťažbu soli. Na panstve Magdaleny Zai bol zamestnaný istý Valent (Valentín) Matthaeus, mešťan z Kremnice a banský podnikateľ, ktorý na hybských lúkach, v mieste mokrín a slanísk vykopal šachtu, odkiaľ bral slanú vodu. Následne jej odparovaním získaval určité množstvo soli. Podľa zápisu o tomto spôsobe ťažby soli sa o niečo podobné pokúšal aj prvý manžel Magdaleny Zai – Mikuláš Šándorffy, ale výnosy soli boli také malé, že sa jej ťažba neoplatila. Jeho snaženie však prerušila jeho smrť a následne Bocskayovo povstanie.
Zmienka o ťažbe soli na území panstva hradu Liptovský Hrádok je ojedinelá. Nepodarilo sa nám overiť jeho pravdivosť, nenašli sme zmienky o ťažbe soli v ani jednom písomnom materiály. Je však zaujímavé, že Matej Bell vo svojich Notíciách skutočne spomína slané mokrisko, ktorému sa hovorilo „trasovica Gajdošová“ pod Kriváňom v lese zvanom „Konrádová“ a predpokladá v tejto oblasti ložiská soli. V inej historickej literatúre sme na tento prameň ešte nenarazili. Nespomína ho ani známy Štefan Čiba, jezuitský mních, ktorý vypracoval prácu zaoberajúcu sa prameňmi Uhorska (hoci vo väčšine prípadov jeho zmienok o Liptove sa jedná o Liptovský Ján a jeho blízke okolie) v roku 1713, a už vôbec nie Juraj Wernher vo svojej Krátkej správe o podivuhodných vodách Uhorska. Je potrebné ale uznať, že nešlo o veľmi významný prameň, ťažba soli tu prebiehala nanajvýš niekoľko desaťročí na začiatku 17. storočia. Keďže sa v nej nepokračovalo, slané ložisko nemohlo byť veľké a jeho výnos bol zanedbateľný. Nevyskytuje sa ani v moderných zoznamoch slanísk NATURA 2000, ani v zozname prameňov v okrese Liptovský Mikuláš a Poprad (hoci tu nie sú ani zďaleka všetky pramene). Ide však o zaujímavý poznatok a doplnenie informácii o hospodárstve na Hrádockom panstve.
Regulácia obchodu so soľou
V druhej polovici 17. storočia sa postupne upevňovala kráľovská moc v Uhorsku a nový absolutistický režim cisára Leopolda I. sa netajil snahami o znovuovládnutie obchodu so soľou. Poddaným z Liptova, Oravy a Turca síce potvrdil právo obchodu s poľskou soľou, ale nemohli ju distribuovať ďalej, mimo územia týchto troch stolíc. Navyše na poľskú soľ boli uvalené nové dane a clá, čím sa stala predraženou. Aj na kráľovskú uhorskú soľ boli uvalené vysoké dane. Postupne sa soľ stala jednou z najdrahších komodít, nedostupnou pre široké vrstvy obyvateľstva. V roku 1701 bol vyhlásený štátny monopol na dovoz soli, panovník o soli hovoril ako o svojom osobnom vlastníctve a absolútne zakázal jej predaj cez súkromných obchodníkov. Situácia sa dramatizovala tak, že František Rákoczi II., vodca posledného stavovského povstania, písal vo svojich pamätiach, že hoci má krajina dostatok soli, v dôsledku zdanenia a vysokých cien soli jedia sedliaci nesolený chlieb.
V roku 1711 mandátom cisár Jozef I., teda až po potlačení Rákocziho povstania zo severouhorských žúp, znovu potvrdil právo na dovoz poľskej soli pre Turiec, Oravu a Liptov. Podmienkou bolo, že sa nesmie dovážať tajne, ale musí prejsť colnou stanicou v Tvrdošíne a každý dovozca sa musí preukázať boletami od tamojšieho colníka a dokladom od inšpektora soľných baní v Poľsku.
Wolfgang Conrad Neffzer
Tu prichádza na scénu prefekt likavského komorského panstva Wolfgang Conrad Neffzer. Pochádzal pravdepodobne z chorvátskeho šľachtického rodu. V materiáloch hrádockého panstva sa vyskytuje v prvej polovici 18. storočia – aj pod Lichtensteinovcami do roku 1731, a aj ako prvý prefekt ešte samostatného Hrádockého komorského panstva. Po prvý krát sa v histórií objavuje v rokoch 1721 – 1722, kedy pôsobil ako správca skladu soli v Ružomberku. Podarilo sa mu potvrdiť dohodu troch severných uhorských stolíc – Liptovskej, Oravskej a Turčianskej, v ktorej sa ich zástupcovia vzdali práva na dovoz poľskej soli za podmienky, že dovezená uhorská soľ z Marmarošskej stolice bude lacnejšia. Za tento úspech sa mu panovník odvďačil tým, že ho vymenoval za soľného inšpektora pre spomínané tri severné stolice.
V Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolici sa mal odvtedy predaj soli riadiť súpismi potreby, ktoré mali tieto stolice každoročne odovzdávať. Nové úpravy sa širokým ľudovým vrstvám nepáčili. Znamenali totiž nútený odber – každý sa zaviazal vopred na odber určitého množstva soli, zatiaľ, čo nevedel, aké budú jeho skutočné potreby vzhľadom na hospodárstvo a hmotné pomery v budúcom roku. Preto sa súpisy potreby stretávali s veľkými ťažkosťami. Niektorí radšej povedali menšie množstvo soli, aby nemuseli tak veľa zaplatiť, niektorí sa dokonca pred komisármi ukryli, aby sa nemuseli k ničomu zaväzovať. Ľudia začali byť nepokojní, rozširovalo sa pašovanie poľskej soli cez Tatry, ale i ozbrojené strety. Práve do tohto obdobia spadá povesť, ktorú sme spomínali v úvode článku. Situácia v uhorských baniach na soľ bola tiež kritická. Ľudia, ktorí si prišli po soľ do baní, čakali na ňu aj niekoľko dní, úradníci určovali poradie odberu podľa protekcie a nezriedka sa stalo, že sa ľudia vrátili s prázdnymi vozmi. Schyľovalo sa tak k veľkej soľnej reforme, ktorá ale meškala ešte niekoľko rokov.
V tomto čase, v roku 1728, na pozemkoch blízko Váhu v Liptovskom Hrádku, s dovolením kniežaťa Lichtensteina, stavajú prvé soľné sklady. Nejde o budovu, ktorú dodnes poznáme ako Soľný a meďný úrad – terajšie Národopisné múzeum v Liptovskom Hrádku, ale o sklady v jej bezprostrednom okolí. Tá pochádza až z obdobia rokov 1760 – 1770 a jej vnútorná výzdoba až z obdobia začiatku 19. storočia. Pôvodné soľné sklady v Liptovskom Hrádku predstavovali dve drevené budovy umiestené pri Váhu – jedna bola stará kancelária, kde bolo aj bývanie pre úradníkov, druhá bola čisto skladová stavba, umiestnená trochu východnejšie. Založenie soľných skladov v Liptovskom Hrádku predznamenali jeho budúci význam a základ pre soľnú reformu zo 40-tych rokov 18. storočia. Prvým prednostom soľných skladov v Liptovskom Hrádku sa stal Sebastián Ulrich.
Soľná reforma
Ako sme už spomenuli, obchod so soľou patril od stredoveku ku kráľovským regálnym právam, a dokonca k tým najvýnosnejším – spolu s ťažbou drahých, či úžitkových kovov. Preto o ňom rozhodovali priamo každý panovník a jeho úrady. Do roku 1741 o soľnom obchode v Uhorsku rozhodovala viedenská dvorská komora. V tomto roku Mária Terézia rozhodla, že sa toto právo presunie do Uhorska, kde ho bude spravovať uhorská kráľovská komora. Obchod s takto cennou komoditou teda prestal byť riadený centrálne, ľuďmi, ktorí neboli oboznámení so situáciou a miestnymi pomermi, ale miestnym úradníctvom. Boli upravené aj trasy prepravy soli – a tu sa znova dostávame na Liptov. Soľ z baní v Marmaroši v Sedmohradsku sa prepravovala severnou trasou cez Prešov – prešovský Solivar, odtiaľ do Liptovského Hrádku. Tu sa soľ zhromažďovala v skladoch pri Váhu, balila do kožených vriec, nakladala na plte a odvážala sa ďalej po Váhu. S touto reformou súvisí aj nákladná prestavba skladov a výstavba reprezentatívnej budovy Soľného úradu, v ktorej dnes sídli Národopisné múzeum.
Soľ z Liptovského Hrádku smerovala ďalej po smere prúdu rieky Váh. V Ružomberku bolo prekladisko na vozy na Oravu a do Banskej Bystrice, v Žiline na Kysuce a do Rajca, a tak ďalej až po Komárno. Bola vybudovaná úplne nová distribučná sieť soli, ktorá obchádzala nebezpečné južné oblasti Uhorska, ohrozované Turkami a bol zabezpečený kvalitnejší dohľad nad jej distribúciou. Napriek týmto opatreniam sa ale objavovali problémy v distribúcii soli. Úplne obmedziť a odstrániť sa ich podarilo až po revolúcií v meruôsmych rokoch, kedy predaj soli prestal byť kráľovským regálnym právom. Vtedy došlo aj k zrušeniu kráľovských soľných úradov, medzi nimi aj toho v Hrádku. Tak sa skončila éra, kedy bolo mesto Liptovský Hrádok obrovskou distribučnou križovatkou, akousi obdobou moderných logistických centier.
Soľný sklad a Hrádok
Čo vlastne znamenal soľný sklad pre mesto Liptovský Hrádok? Treba si uvedomiť, ako vlastne mesto pred založením soľného skladu a úradu vyzeralo. Boli to dva urbanistické celky – hrad a jeho bezprostredné okolie a niekoľko domov, ktoré vznikli na začiatku 18. storočia pri panskej krčme pri Váhu – bývalé Kasíno. To je všetko. Po založení soľného skladu (r. 1728) sa mesto pomaly začalo rozrastať – najskôr o skladové budovy, ktoré vyrastali v blízkosti Váhu, potom o obytné budovy na súčasnej ulici Pod lipami, kde žilo úradníctvo a postupne sa rozširovalo ďalej. Soľné sklady, nová vodná píla a ďalšie podniky, ktoré v Hrádku v tomto období vznikali, dali urbanistický základ mestečku Hradek, dnešný Liptovský Hrádok.
Posledný mohykán zlatej éry soli
Pri príležitosti 710. výročia prvej písomnej zmienky o meste Liptovský Hrádok Liptovské múzeum pripravuje výstavu venovanú dejinám tohto zaujímavého miesta. Inštalovaná bude v priestoroch Národopisného múzea od polovice júla 2026. Vyberáme zaujímavé predmety, ktoré nám pomôžu pri prezentácii dejín Liptovského Hrádku. Vďaka tejto výstave sa domov – do budovy bývalého Soľného úradu vráti aj mimoriadne vzácny predmet – jazyk z váhy, ktorý sa používal pri vážení soli od 18. storočia. Tento kovový jazyk, ozdobne upravený, sa do zbierok Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku dostal už v jeho prvopočiatkoch, v roku 1959, darom od hrádockého Lesostavu. Do nedávnych dôb bol uložený v depozitári a podľa našich vedomostí ide o jeho prvé vystavenie na verejnosti. Bude pripomínať doby, kedy obchod so soľou bol natoľko dôležitý, že dal impulz k vzniku nového centra starého regiónu.
Autor: kurátor Mgr. Roman Brezina
Zdroje:
Archív Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku
www.hungaricana.hu – Magyar Nemzeti Levéltár
GABRIEL, František. Solný monopol v 18. stol., a jeho prosazování v severnom pohraničí Slovenska. In Historické štúdie, 1961, roč. VII., s. 31.
VÍTEK, Peter – CHURÝ, Slavko – ŠUBA, Andrej. Z minulosti Liptovského Hrádku. Liptovský Mikuláš 2006.
VÍTEK, Peter. Významné osobnosti hradného a komorského panstva v Liptovskom Hrádku. Liptovský Hrádok 2008.
ZUSKINOVÁ, Iveta. Liptovský Hrádok – prechádzka dejinami. Liptovský Hrádok 2019.
Obrázky:
- Dolina Nefcerka vo Vysokých Tatrách. Zdroj: https://miropeto.sk/blog/koruna-nefcerky/
- Starý soľný úrad na vyobrazení z roku 1771. Zdroj: www.hungaricana.hu
- Starý soľný sklad postavený v roku 1728 na vyobrazení z roku 1771. Zdroj: www.hungaricana.hu
- Nový soľný sklad v Liptovskom Hrádku. Zdroj: www.hungaricana.hu
- Celková situácia skladov soli v Liptovskom Hrádku v roku 1771. Zdroj: www.hungaricana.hu
- Nový Soľný úrad, dnes sídlo Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku, na vyobrazení z roku 1771. Zdroj: www.hungaricana.hu
- Už bývalý Soľný úrad v Liptovskom Hrádku na kolorovanej pohľadnici z prelomu 19. a 20. storočia. V popredí, kde na fotografii vidno sklady dreva, boli postavené pôvodne soľné sklady. Budovy zanikli niekedy v priebehu druhej polovice 19. storočia. Zdroj: archív Národopisného múzea.
- Budova Soľného úradu v 60-tych rokoch 20. storočia. Zdroj: archív Národopisného múzea.
- Jazyk z váh soľného skladu v Liptovskom Hrádku. Zdroj: archív Národopisného múzea.
