Vojna je pre ľudstvo oddávna veľkým strašiakom. A tá, ktorá nateraz ako posledná zasiahla naše územie, bola zo všetkých najhoršia. Počas II. svetovej vojny sa odohrali viaceré zverstvá – medzi ktoré patril aj holokaust – teda cielené, systematické a štátom riadené vyhladzovanie židovského obyvateľstva. To často hľadalo možnosti, ako sa pred besnením nacistického teroru ukryť, či proti nemu bojovať.
Tak sa zrodil aj tento príbeh. Príbeh, ktorý sa podarilo znovu objaviť len nedávno – českému historikovi Adamovi Hradílkovi, keď skúmal život jedného z posledných žijúcich pamätníkov ruských gulagov z Československa – Michala Krecuľu v roku 2021, toho času žijúceho v Kanade.
Židovskí odbojári
Príbeh sa začína už na začiatku II. svetovej vojny, kedy sa po rozdelení Československej republiky začali formovať rôzne odbojárske skupiny, ktoré si kládli za cieľ obnoviť ČSR v jej pôvodných hraniciach, ale aj zrušiť reštrikcie voči iným náboženstvám či orientáciám. Perzekuovaní boli najmä príslušníci židovského vierovyznania. V Liptovskom Hrádku žilo na začiatku vojny 64 židov. Postupne sa ich počet znižoval – nielen kvôli prvému transportu do koncentračných táborov (pozn. r. 1942), ale aj kvôli emigrácií či útekom do hôr. Najmä tí, ktorí utekali do hôr, sa pripojili k domácemu odboju proti novým štátnym poriadkom. Medzi takých patrili napríklad aj Hrádočania – pekár Rudolf Donáth s manželkou Máriou, či zubný lekár Róbert Stein s manželkou Máriou a dcérou Oľgou, a ďalší. Róbert Stein patril na hornom Liptove k hlavným organizátorom prevádzačstva cez Vysoké Tatry pre židovských utečencov z Poľska. V Liptovskom Hrádku im zariaďoval úkryt a potraviny pred pokračovaním v úteku ďalej na juh, odkiaľ sa chceli dostať do Svätej Zeme. Medzi týmito utečencami prišiel na Liptov aj Jozef Špak, ktorý sa neskôr zapojil do Slovenského národného povstania. Stein tiež spolu s Viktorom Neupauerom patrili k organizátorom SNP na hornom Liptove.
Prvé úkryty
Vyššie spomenutí odbojári boli členmi komunistického odboja. Spolu s nimi bol členom odboja aj študent Štefan Bloch, ktorého na hrozbu zatknutia upozornil spriatelený policajt. Polícia sa chystala zatknúť okrem neho aj ďalších – už spomenutých Donáthovcov a tiež pani Niezlerovú. Vďaka kontaktom v ilegálnej KSS boli ubytovaný na viac ako 6 mesiacov v dome Tekeľovcov v Liptovskej Porúbke. Autorovi článku túto skutočnosť oznámil pamätník Drahoslav Tekel, syn Zuzany a Jána Tekelovcov, ktorí hrdinsky ukryli židovských odbojárov vo svojom dome. Kvôli strachu nielen o seba, ale aj o svojich záchrancov, sa rozhodli odísť. Preto začali prípravy na prezimovanie v horách. V septembri 1944, po obsadení Liptovského Hrádku Nemcami a potlačení povstania, boli už nútení odísť do hôr, kde si v spolupráci s pracovníkmi kameňolomu vo Svidovskej doline postavili na hore Červená bunker, v ktorom sa ukrývali do novembra 1944. Od skupiny sa oddelila Niezlerová, ktorá sa ešte dlhú dobu skrývala vo Svite, a Štefan Bloch, o ktorého osudoch sa dodnes nič nevie.
,
Partizánska skupina I. Titovského
Tu prichádza na scénu Michal Krecúľ, partizán, ktorý bol súčasťou partizánskej skupiny Ivana Titovského, príslušníka Červenej armády operujúceho od Starých Hôr až po Nižnú Bocu. Krecúľ pochádzal z Podkarpatskej Rusi, ktorá bola po Viedenskej arbitráži súčasťou Maďarska. Keď v roku 1940 ako 17-ročný dostal rozkaz narukovať do maďarskej armády, rozhodol sa pre útek za hranice do ZSSR. Namiesto vrelého prijatia v krajine, ktorú komunistická propaganda v domovine ospevovala, sa dočkal uväznenia na rôznych miestach. V roku 1943, po prepustení z ruského gulagu sa pridal do československej armády. Aj ako súčasť armády bol viackrát pre nešpecifikované „morálne poklesky“ trestaný, prežil ale boje pri Dukle a v októbri 1944 sa dostal do skupiny partizánov Ivana Titovského. Spolu s ním, po potlačení SNP v skupine boli aj Rus Nikolaj (priezvisko nepoznáme), Viliam Dunay a Jozef Tavaly. Celkom ich bolo v skupine teda päť. Po potlačení povstania sa udomácnili v senníku (uvádza sa aj maštali) Amálie V. na okraji Nižnej Boce, blízko už spomenutého bunkra židovských odbojárov na hore Červená. Mená domácich obyvateľov Nižnej Boce sme zámerne upravili a neuvádzame ich v plnom znení.
Život v bunkri
Rudolf Donáth sa dobre poznal s partizánom Róbertom Steinom, ktorý bol príslušníkom skupiny kpt. Bielika, operujúcej v oblasti Nižnej Boce. Spolu vytvorili plán na vybudovanie bunkra. Už od mája 1944, ešte počas pobytu u Tekelovcov, Donáth so Steinom a ostatnými postupne budovali svoj, ako dúfali, bezpečný úkryt. Po obsadení Liptovského Hrádku nemeckou armádou (pozn. 6. septembra 1944) sa partizáni stiahli do Malužinej a Nižnej Boce. V druhej z menovaných dedín sa krátko pred obsadením Nemcami Stein so spolubojovníkom Viktorom Neupauerom dohodli s miestnym obyvateľom Jozefom H.. Ten im od 24. októbra mal nosiť proviant – jedlo, oblečenie, jedným slovom – zásoby, za čo mu malo byť zakaždým daných 100 korún. Bunker bol malý, postavený v strmom svahu. V bunkri boli dve postele, malé kachle, na ktorých sa dalo variť. Potraviny skladovali asi 5 metrov od bunkra v malej jame, zamaskovanej podľa okolitého povrchu. Toľko vieme zo spomienok Viery Berhardtovej, ktorá sa niekoľko týždňov spolu s matkou, Máriou Steinovou, ukrývala v bunkri. Napokon však odišla za svojím otcom, Emanuelom Berhardtom, židovským lekárom, ktorý sa ukrýval v Liptovskom Hrádku. Kvôli nedostatočnej veľkosti bunkra a množstva ľudí (nájdených bolo 10 osôb, počet však kolísal, najviac sa ich tam skrývalo 12) sa koncom októbra Stein rozhodol postaviť bunker ďalší, asi o 200 metrov bližšie k ceste Svidovskou dolinou. Ten však už dokončiť nestihli.
Krvavý nález
Emanuel Berhardt bol so svojou manželkou Máriou rozvedený už nejaký čas. Mária sa po rozvode vydala za zubného lekára Róberta Steina, s ktorým sa spolu s ďalšími ľuďmi ukrývala v lese na hore Červená. Medzi sebou však udržiavali priateľský kontakt, a to aj v čase zúriacej II. svetovej vojny. Berhardt sa o svoju bývalú manželku bál, a keď dlhšie nechodili správy o jej pobyte, rozhodol sa v decembri 1944 jej zaniesť potraviny a skontrolovať ju. Od svojej dcéry Viery sa dozvedel, že židia v bunkri boli dohodnutí s Jozefom H. z Nižnej Boce o donáškach proviantu. Keď však Emanuel za ním prišiel, Jozef H. ho poslal preč s tým, že o žiadnom židovskom úkryte nevie. Krátko na to Emanuel stretol Jozefa Katza (ukrýval sa v Nižnej Boci pod menom Kováč), ktorý podľa rozprávania dcéry tiež pobýval v bunkri. Od neho sa dozvedel, že obyvatelia bunkra boli zavraždení. Spolu s dôveryhodným policajtom vykonali obhliadku miesta činu. Berhardt ako lekár vykonal obhliadku mŕtvol. Žltá pokožka tvárí, ťažké popáleniny od mrazu na odhalených častiach kože, stuhnutosť až zamrznutosť tiel v polohe, v akej boli zabití, svedčila o tom, že boli mŕtvi už nejakú dobu. V úkryte našli 4 zavraždené telá – Oľgu Steinovú, Máriu Steinovú (Berhardtovú), Máriu Donáthovú a Jozefa Špáka. Všetkých štyroch previezli do Malužinej, kde ich pochovali do spoločného hrobu. Len Máriu Steinovú pochoval Emanuel Berhardt samostatne.
O pobyte ostatných ukrytých odbojárov na hore Červená sa nevedelo až do oslobodenia oblasti. Predpokladalo sa ale, že prežili. Až keď sa nevracali do Liptovského Hrádku, padlo rozhodnutie, že je ich potrebné ísť hľadať. Preto sa v marci 1945 vydala 25-členná skupina z Nižnej Boce prehľadať lesy hory Červená. Tu na nich čakal hrozný nález. Neďaleko pôvodného úkrytu našli v rozostavanom bunkri telá ďalších zavraždených – Rudolfa Donátha, Viktora Neupauera, Ervína Jokla, Martina Neumanna a Štefana Nádora. Asi o 50 metrov ďalej našli samostatne ležať telo Róberta Steina. Telá previezli do Liptovského Hrádku, kde ich pochovali na mestskom cintoríne. Ich hrob sa dodnes zachoval v starej časti cintorína. Podozrivým bol od začiatku kuriér Jozef H. z Nižnej Boce a partizáni, s ktorými sa stýkal.
Zmarené vyšetrovanie či spravodlivosť po rokoch?
Od 3. marca 1945 vyšetrovanie vraždy viedla komisia Obvodného národného výboru v Liptovskom Hrádku. Po objavení tiel v druhom bunkri vyšetrovanie viedol Krajský súd v Ružomberku, ktorý 5. júla 1945 nariadil väzbu pre Viliama Dunaya, príslušníka Titovského skupiny, Amáliu V., v ktorej senníku sa Titovského skupina ukrývala, a pre Michala Graca od Nitry. Nepreukázala sa ich vina, preto boli prepustení. Vyšetrovanie bolo opäť obnovené v roku 1947, avšak po niekoľkých týždňoch bolo opäť prerušené, zrejme už z politických dôvodov. Udalosť bola vymazaná z obecných kroník (tá Liptovskohrádocká radšej opisuje kopy amputovaných ľudských končatín nahromadených vedľa poľnej nemocnice, umiestnenej v hoteli Smrek), a tiež ututlaná v historickej literatúre tej doby. Vhodná doba na obnovenie vyšetrovania nastala až počas uvoľnenia politického zovretia spoločnosti v 60-tych rokoch minulého storočia. O obnovenie vyšetrovania požiadala v roku 1965 miestna organizácia strany. Postupne Krajská správa ŠtB v Banskej Bystrici vypočula všetkých, o ktorých sa vedelo, že mali niečo dočinenia so zavraždenými židmi.
Partizáni – nielen hrdinovia
Vďaka vyšetrovaniu a priznaniu Jozefa Tavalyho bol zostavený scenár krvavého masakru na Červenej. Skupina Ivana Titovského bola v kontakte s Jozefom H., zásobovačom odbojárov na Červenej, a od neho sa dozvedela o ich bunkri. Preto sa v Jozefovom sprievode vydali 25. novembra 1944 na „kontrolu“ bunkra. Našli tam tri ženy a jedného muža. Zistili ich totožnosť a účel skrývania. Nikolaj, Krecúľ, Dunay a Tavaly vykonali prehliadku prítomných a zistili, že pri sebe majú väčšie množstvo peňazí a šperkov, ktoré im odobrali. Od Jozefa Špáka sa dozvedeli, že v blízkosti sa stavia ďalší bunker. Po tejto návšteve vo vidine zisku Titovský spolu so svojimi spolubojovníkmi rozhodli o likvidácií obyvateľov úkrytu a odnesení koristi.
Na druhý deň, 26. novembra, sa vydali znova k bunkrom. Po ceste sa rozdelili – jedna časť (Titovský a Dunay) išla k už stojacemu bunkru, a druhá skupina (Nikola, Tavaly a Krecúľ) išla k rozostavanému bunkru. Na dohovorené znamenie mala začať streľba. Takto boli teda zavraždení židovskí odbojári v bunkroch. Róbertovi Steinovi sa však podarilo utiecť. Prenasledoval ho Michal Krecúľ. Zasiahol Steina streľbou zo samopalu do chrbta. Keď ho chcel olúpiť o cennosti, ktoré mal pri sebe, polomŕtvy Stein sa ešte schopil a uhryzol Krecúľa do líca.
Klamstvá a emigrácia
Medzi vypočúvanými svedkami bola aj istá Mária H. z Nižnej Boce, ktorá ráno 26. novembra videla skupinu Titovského, v sprievode Jozefa H., odchádzať smerom na horu Červená. Poobede ich videla vracať sa s množstvom koristi. Iná svedkyňa, Amália H., spomínala, ako v ten deň k nej prišiel partizán Krecuľa so silno krvácajúcou ranou pod okom, ktorú pred ňou skrýval. Na otázku, čo sa mu stalo, odpovedal, že boli so skupinou v Korytnici, kde prepadli skupinu Nemcov. Keď chcel jedného ležiaceho obrať o veci, prebral sa a uhryzol ho. Takto znela oficiálna odpoveď Titovského skupiny na otázku, odkiaľ nabrali toľko jedla, šatstva a peňazí – vystrieľanie skupiny nepriateľských Švábov. Po tomto skutku sa zhromaždili u Amálie V. doma. Tu sa mali nahlas zabávať na opisoch svojich skutkov z onoho dňa. Chválili sa ukradnutými šperkami a peniazmi, ktoré napokon rozhádzali s milenkami. Počas vyšetrovania sa zistilo, že viacerí obyvatelia Nižnej Boce mali u seba predmety z bunkrov.
Podľa svedeckých výpovedí mali hlavný podiel na vražde židov v bunkri veliteľ Titovský, známy ako hrubý a bezcitný človek bez kúska citu k ľudskému životu. Neraz sa ľuďom vo svojom okolí vyhrážal zabitím. Ďalší Rus zo skupiny sa na neho doťahoval – mal násilnícku povahu, bol bezohľadný a krutý. Napokon tak aj skončili. Asi dva týždne po vražde ich po nočnej potýčke zabili iní dvaja Rusi – Voloďa a Kosťa.
V roku 1966 bolo zahájené trestné stíhanie preživších zo skupiny (Viliam Dunay, Jozef Tavaly a Michal Krecúľ) a prevádzača Jozefa H.. Napriek priznaniu zatknutých, dostatku dôkazov a množstvu svedeckých výpovedí bolo krátko na to znovu trestné stíhanie zastavené ako premlčaná lúpežná vražda, ktorá sa napriek brutálnosti nedá počítať za vojnový zločin, keďže nebola spáchaná v prospech fašistického režimu. Motívom ich činu mal byť strach, aby sa iní účastníci odboja nedozvedeli o tom, že ich okradli už 25. novembra pri prvej prehliadke bunkra. V roku 1968 prišla okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Krecúľ využil príležitosť a utiekol do Kanady. Z vrahov, ktorí prežili vojnu, žil najdlhšie. Ešte v decembri 2021 poskytol rozhovor k udalostiam masakru na hore Červená a k svojmu pobytu v ruskom gulagu. Vzhľadom na pokročilý vek a podlomené zdravie rozhovor historika Adama Hradílka s ním nemohol byť presný.
Autor: Mgr. Roman Brezina
ZDROJE:
HRADÍLEK, Adam. Partyzán Mišo a zapomenutá vražda. In Paměť a dějiny č. 4/2021, s. 124 – 132.
HRADÍLEK, Adam. Pátranie po jednom z posledných žijúcich svedkov gulagu z Československa odhlalilo zabudnutý zločin v Nízkych Tatrách. Dostupné online: https://dennikn.sk/2691402/patranie-po-jednom-z-poslednych-zijucich-svedkov-gulagu-z-ceskoslovenska-odhalilo-zabudnuty-zlocin-v-nizkych-tatrach/?ref=pop&fbclid=IwAR3phAnRwro4_95TK4sfJX5HskvY_UDnFe4s9Ts-tb7xPSFl_KLrPBo5c_w [cit. 18. 4. 2023]
FORMÁNEK, Jaroslav – KROPÁČEK, Jiří. Masakr na Červené hoře. Partyzáni kvůli zlatu vraždili ukryté Židy, trestu unikli. Dostupné online: https://zpravy.aktualne.cz/domaci/vezen-gulagu-a-partyzan-vrazdil-na-slovensku-uprchliky/r~ad464b3c787311eca0d8ac1f6b220ee8/ [cit. 18. 4. 2023]
SLIVKA, Koloman – HRBEK, Róbert – BOROŠ, Matej. Dejiny horného Liptova. Liptovský Hrádok 1969.
ŠUPALA, Jaroslav. Z dejín robotníckeho hnutia. In BOROŠ, Matej. Liptovský Hrádok so svojím tatranským okolím. Banská Bystrica 1961.
Obecná kronika Liptovského Hrádku z rokoch 1944 – 1958, uložená v archíve Mestského úradu v Liptovskom Hrádku.
