Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako sa trávili ľudia Vianoce v minulosti? Dnes vieme veľa o tom, ako slávili vianočné sviatky mnohí obyčajní ľudia z chudobného dedinského prostredia, alebo bohatší obyvatelia miest. Poznáme však najmä obyčaje z prelomu 19. a 20. storočia. Tieto zvyky sa sčasti zachovali dodnes, prípadne o nich vieme vďaka výskumom prvých národopiscov. Menej informácií máme aj zo 17., prípadne 18. storočia. Existuje k nim niekoľko písomných prameňov, podľa ktorých dokážeme vtedajšie vianočné zvyky rekonštruovať. K skorším dobám stredoveku máme však len jediný prameň.
Je ním traktát českého benediktína Jána z Holešova – Largum sero, v slovenskom preklade Štedrý večer. Je to spis v stredovekej Európe ojedinelý, ľudia v tej dobe svoje zvyky málokedy spisovali. Obyčaje sa tradovali z generácie na generáciu a považovali sa za niečo všeobecne známe, čo nie je potrebné zapisovať. Preto je spis Largum sero tak neobyčajný, vzácny a dôležitý pri výskume dejín Vianoc. Zvyky, ktoré opisuje pochádzajú najmä zo šľachtického prostredia a mohli byť udomácnené aj v našom, liptovskom prostredí, keďže viaceré z nich sú známe aj nám. Treba pamätať ale na to, že stredoveká spoločnosť bola vysoko nábožensky založená, preto aj zvyky pramenia z kresťanskej vierouky.
Ján z Holešova
Ján z Holešova sa narodil okolo roku 1366 na Morave do šľachtickej rodiny. Tu si jeho neobyčajný talent na učenie všimol opát miestneho benediktínskeho kláštora Diviš, na ktorého príhovor rodičia poslali Jána študovať do Prahy. Tu vstúpil do benediktínskeho mníšskeho rádu. V priebehu života zastával mnohé významné náboženské funkcie, až nakoniec od roku 1422 do svojej smrti v roku 1436 zastával úrad opáta Rajhradského benediktínskeho kláštora, kde sa mnísi uchýlili po vypuknutí husitských vojen.
Svoje prvé literárne dielo napísal v roku 1397. Bol to komentár k náboženskej piesni „Hospodin, pomiluj ny“, ktorý spísal k jej lepšiemu pochopeniu a jej správnemu používaniu počas liturgie. Tento komentár významne rozšíril a doplnil farár v Lysé nad Labem, Přibyslav, s ktorým Ján nadviazal kontakty, a to nie len osobné, ale aj odborné. Na popud Přibyslava totiž Ján z Holešova spísal nám už známy traktát Largum sero (Štedrý večer), ktorý poslal v roku 1404 Přibyslavovi ako vianočný dar (aké symbolické a priliehavé). Dodnes sa nám zachovalo asi päť originálnych exemplárov rukopisu. Keďže Ján sám pochádzal zo šľachtickej rodiny a stýkal sa najmä so šľachticmi a náboženskými hodnostármi, preto aj zvyky, ktoré popisuje, pochádzajú najmä z tohto prostredia.
Largum sero
Traktát Largum sero obsahuje zamýšľania autora nad dvomi zásadnými teologickými otázkami – ako by sa mal človek správať na Vianoce, aby prežil nasledujúci rok plný šťastia a hojnosti?; a čo by mal človek robiť, aby sa nedostal pod vplyv diablových síl? Pri jeho písaní Ján využíval mnohé zdroje, medzi inými aj dôležité filozofické a teologické spisy svojej doby, ale, čo je významné, aj rozhovory s ľuďmi. Okrem nich čerpal aj z písomne zaznamenaných kázní mnohých kňazov. V spise sú okrem zvykov bohatých ľudí, šľachty a meštianstva, zaznamenané v menšej miere aj zvyky z ľudového prostredia, ktoré v nezmenenej podobe pretrvávali už veky a sčasti sa zachovali dodnes.
Sedem vianočných zvykov
Spis je rozdelený na sedem častí, z ktorých každá opisuje jeden z najrozšírenejších vianočných, najmä štedrovečerných zvykov. Prvým bol celodenný prísny pôst. Na prelome 14. a 15. storočia, dlho pred reformáciou, pôst museli dodržovať všetci. Ján v tejto pasáži opisuje aj konanie, ktoré sa priečilo dodržiavaniu pôstu. Podľa neho sa často vyskytuje situáciu, počas ktorej „ľudia sa počas celého Štedrého dňa opíjajú, prejedajú sa a hrajú v kocky. Podľa výsledku hry predpovedajú, aký bude nasledujúci rok. Na druhý deň od únavy títo ľudia prespia svätú omšu.“ Tu nachádzame dve zaujímavé informácie. Jedna z nich je, že jednou z najobľúbenejších hier stredoveku bola hra v kocky – to, že v kocky sa hralo aj na Liptove vieme spoľahlivo dokázať nálezom kostenej hracej kocky z hradu v Liptovskom Hrádku. Druhou zaujímavou informáciou je tá, že ľudia dodržiavali na Štedrý deň pôst. Čo teda jedli? Mohli jesť všetko rastlinného pôvodu a mäso z studenokrvných zvierat, napríklad z rýb. Keďže sú však ľudia od prírody nastavení tak, že si vytvoria prísne pravidlá a potom sa ich učia všemožne obchádzať, pojem „studenokrvné zvieratá“ sa okrem rýb vzťahoval na takmer všetky živočíchy akýmkoľvek spôsobom spojené s vodou, vrátane vodného vtáctva. Obľúbenou pochúťkou bývali napríklad žaby (v dedinke Uhorská Ves sa odchyt, konzumácia a predaj žiab stal natoľko známym, že Uhorčanov volali Žabiari), alebo dusený bobrí chvost, či časti vydry alebo labute a kačky. Obľúbenou bola aj hubová polievka či vianočka. Večera na štedrý večer bývala viacchodová, niekedy trvala aj niekoľko hodín. Jedlo zapíjali pivom, v bohatších, aristokratických domácnostiach vínom. Pilo sa veľa, veľká výdrž v pití bola známkou správneho rytiera. Pálenka bola v pôste tiež zakázaná.
Lumen de Lumine
Druhý zvyk, ktorý spomína Ján z Holešova, súvisel s naplnením podstaty Štedrého dňa. Štedrý deň sa nazýva štedrým, pretože sa počas neho dostalo ľuďom v narodení Krista obrovskej Božej štedrosti, narodenie Svetla zo Svetla – „Lumen de Lumine“. Podľa Jana mali byť v tento deň všetci štedrí, alebo aspoň štedrejší ako v ostatné dni – „keď sa už inak nedá, tak aspoň sa snažia mať v príbytkoch viac svetla ako zvyčajne.“ Ján tu spomína, že ľudia v tento deň nechávali otvorené dvere, aby všetci, ktorí to potrebovali, mohli vojsť a nechať sa od domácich pohostiť. U šľachty a bohatších mešťanov dokonca chudobnejším dávali peniaze či iné hodnotnejšie dary. Celkovo Ján nabáda čitateľov svojho traktátu, aby na Vianoce vykonali čo najviac telesných, ale i duchovných skutkov milosrdenstva.
Tretí zvyk ľudia zachovávali na pamiatku „Nebeského daru“, ktorého sa ľudstvu dostalo v narodení Krista. Posielali si medzi sebou pozdravy, prípadne aj menšie dary. Ján z Holešova tu spomína poveru, podľa ktorej ten, kto nedá žiadny dar v budúcom roku schudobnie. Štvrtý zvyk hovoril o pečení veľkého bochníka bieleho chleba, ktorý po latinsky nazval „magnus albus panis“. Podľa Jána z tohto chleba mohli služobníci odkrojiť sebe, ale i prichádzajúcim chudobným. Zvyšok z neho potom nechávali na stole aj v noci pre „bôžikov“ alebo predkov – „dušičky“, ktorí už boli po smrti. Tento biely chlieb sa v domácnostiach strednej Európy pečie dodnes a poznáme ho pod menom Štedrák.
Ovocie a koledovanie
Piaty zvyk bol odvodený od Krista ako najsladšieho a najvznešenejšieho plodu lona Panny Márie. Počas Štedrého dňa sa v stredoveku konzumovalo množstvo ovocia – oveľa viac ako v bežné dni. Ovocie sa dávalo na stôl, aby bolo voľne prístupné všetkým členom domácnosti, služobníctvu, ba aj potrebným chudobným. Ovocné stromy sa obaľovali do bielej slamy ako pripomienka čistoty Panny Márie pri počatí Krista. Šiesty zvyk popisoval koledu. Podľa Jána z Holešova sa na Štedrý deň chodilo s Kristovým krížom alebo Kristovou ikonou, prípadne ikonou Svätej rodiny od domu k domu a spievali sa náboženské piesne. Siedmy zvyk, ktorý Ján opisuje, hovorí o kladení slamy do príbytkov a kostolov na čestné miesto. Zvyk mal pripomínať jednoduchosť Kristovho narodenia.
Vianočné čary
Ján sa v spise tiež sťažuje na to, že sa počas Štedrého dňa čaruje oveľa viac, ako počas bežných dní, čo odôvodňuje tým, že diabol ľuďom vnucuje myšlienku o tom, že v takýto významný sviatok sú čary silnejšie, než v dni všedné. Spomína mnohé čarodejné zvyky, medzi nimi aj veštenie budúcnosti z jadierok ovocia (rozkrojili ovocie, napríklad jablko, a všímali si tvar, do ktorého boli jadierka usporiadané), prípadne čarovanie so slamou, aby sa dobytku v nasledujúcom roku darilo a obchádzali ho choroby. Poukazuje tu na rôzne pretrvávajúce zvyky z pohanských čias – na modloslužobníctvo a vieru v rôznych démonov a duchov. Už vtedy sa deťom robievali medové krížiky na čelo, alebo sa krížiky kreslili na rámy dverí či okien, aby deti, prípadne dom, boli ochránené pred zlými duchmi. Hovorí o potrebe tieto zvyky vykoreniť a naradiť ich inými, kresťanskému náboženstvu prijateľnejšími.
Advent a adventný veniec
V neskorších časoch sa okrem spomínaných zvykov dodržiavali aj ďalšie. Už od 4. storočia nášho letopočtu poznáme adventné obdobie. Oficiálne bolo kodifikované v roku 922 pápežom Jánom X., ktorý uzákonil štvortýždňový advent. Dovtedy adventné obdobie trvalo rôzne – v rozpätí od dvoch do šiestich týždňov. Nezameniteľným symbolom adventu je adventný veniec, ktorý sa používal hlavne v kostoloch už od stredoveku, neskôr aj v šľachtických sídlach (na území Liptova vieme adventný veniec dokázať od 16. – 17. storočia, aj keď je predpoklad, že sa používal už skôr). Pozostával zo štyroch sviec, ktoré sa zapaľovali postupne na adventné nedele a majú symbolizovať očakávanie dňa Kristovho narodenia. Dlho pretrvával aj zvyk dávať piatu sviecu doprostred venca, ktorá symbolizovala práve Krista a zapaľovala sa v deň jeho narodenia – 25. decembra. V tradičných vencoch boli zaužívané aj farby sviec – tradičnou farbou adventu je fialová, preto aj sviečky bývali fialové. Až na jednu, ktorá bývala ružová a zapaľovala sa na tretiu adventnú nedeľu – nedeľu „Gaudete“ – nedeľu Radosti. Advent sa v tom čase dostával do svojej druhej polovice, priblížil sa čas Kristovho narodenia, čo malo v ľuďoch vzbudiť väčšiu radosť.
Kostol – centrum vianočných sviatkov
Ako bohatí, tak i chudobnejší, nesmeli počas Vianoc vynechať návštevu kostola počas bohoslužby. Práve to bol najhlbší zmysel sviatkov – narodenie Krista ako Spasiteľa celého ľudstva, ktoré si túto udalosť má pripomínať. Postupne sa vyformovalo viacero omší, ktoré sa slávia dodnes, ale tá najvýznamnejšia a najznámejšia je omša vo Svätej noci – alebo známejšie Polnočná omša, ktorá sa dodnes slávi vo väčšine katolíckych kostolov. Prvú polnočnú omšu slávil sv. František z Assisi niekedy v 20-tych rokoch 13. storočia. Svätý František ju odohral vo forme svätého divadla o narodení Krista. Z tohto pochádza aj ďalšia vec, a to dekorácia, ktorú dodnes máme v našich domácnostiach a tiež sa rýchlo rozšírila najskôr do kostolov a neskôr aj do šľachtických obydlí stredoveku – znázornenie narodenia Pána – Betlehem so svojimi typickými postavami. Bežne tu býval Ježiško v jasličkách, spolu s ním zvieratá, neskôr pribúdali ďalšie – Panna Mária, svätý Jozef, pastieri s ovečkami a Traja Králi.
Autor: kurátor Mgr. Roman Brezina
ZDROJE:
HARVÁNEK, Kamil. Traktát Largum sero Jana z Holešova. In Studia Historica Brunensia, roč. 56, 2009, č. 1-2.
HARVÁNEK, Kamil. O sedmi štedrovečerních zvycích. Largum sero Jana z Holešova. Ostrava 2014
VÁGNEROVÁ, Stanislava. V stredoveku poznali Vianočku, vianočného biskupa i Vianočnú muziku. Lenže tá sa jedla. Dostupné online: á [cit. 11. 12. 2022]
