Lebky prerazené klincami, odťaté hlavy či ťažké kamene položené na hrudiach zomrelých. Aj takéto desivé praktiky mali ochrániť Liptákov pred vampírmi.
Aj vy si pri vyslovení slova upír spomeniete na slávnu postavu románu od Brama Stokera - grófa Draculu, ktorý cez deň spí vo svojej rakve a v noci žije svoj vlastný život vo viktoriánskom Londýne? Vždy elegantne upravený starší pán s bledou pokožkou a postriebrenými vlasmi, oblečený v čiernom fraku s čiernym plášťom, pochádzajúci z Transylvánie v dnešnom Rumunsku, je celospoločensky uznávaný za predobraz dnešných predstáv o upíroch. Román Brama Stokera na sklonku 19. storočia síce spopularizoval tému upírov, ale zároveň jej dal aj romantický nádych. Vnímanie upírov, respektíve vampírov a vampirizmu ako takého bolo však v minulosti, a to najmä v stredoveku a ranom novoveku úplne odlišné. Neboli to gentlemani vysávajúci krv z krkov mladých pekných slečien. Ako teda vnímali vampírov naši predkovia? Aké opatrenia proti nim boli vykonávané? A nájdeme aj na Liptove dôkazy o vampirizme?
Ako vyzeral vampír?
Upír (alebo vampír) ako tajomná, nebezpečná nočná beštia, ktorá škodí všetkým a všetkému sa objavuje už v staroslovanskej a starogermánskej mytológií. V niektorých regiónoch legenda o upíroch pretrvala až do začiatku 20-teho storočia, z územia Slovenska (napr. Zemplín) máme správy o protivampirických opatreniach vykonávaných ešte aj v 80-tych rokoch 20. storočia. Upírom sa podľa povier mohol stať ktokoľvek, od ľudí spájaných s čiernou mágiou – čarodejníci alebo obete čarodejníkov, cez ľudí, ktorí skonali nečistou smrťou – samovrahovia alebo popravení zločinci, až po ľudí, ktorí neboli pochovaní správne a s príslušnými obradmi (najmä v dobách kresťanských, teda na území dnešného Slovenska od cca 8. storočia nášho letopočtu). Upírmi sa zriedkavo mohli stať aj deti, ktoré zomreli ešte predtým, než im bola poskytnutá sviatosť krstu. Niektorí ľudia mali dokonca podľa povestí už za života predpoklady na to, aby sa stali vampírmi – mali neprajnú povahu, boli nevrlí, zlí k svojmu okoliu, mali ,,zlý“ pohľad alebo ich smrť bola nepokojná.
Zrastené obočie či bledá tvár
Predurčenosti stať sa upírom nasvedčovali aj niektoré zvláštne vonkajšie fyzické znaky – zrastené obočie, nadmerné telesné ochlpenie, bledosť v tvári, prípadne iné anatomické anomálie. Za novodobé umelecké výmysly sa považujú tiež znaky ako nadmerne veľké očné zuby, prípadne aj to, že po napadnutí a uhryznutí upírom sa upírom stanete aj vy. Ak už vampír v minulosti niekoho napadol, obeť to vo väčšine prípadov neprežila. Po smrti sa z týchto ľudí mali stávať bytosti, ktoré prinášali ku živým choroby a rôzne iné nešťastia. V miestnom meradle boli často považovaní za vinníkov rôznych morových či cholerových epidémií, úmrtí dobytka alebo živelných pohrôm – povodní, búrok s kamencom, čo zničil úrodu a podobne.
Ako odhaliť vampíra?
Podľa povier bolo teda potrebné odhaliť domnelého upíra. Častokrát ním bol len nedávno zomrelý človek, od ktorého pohrebu neprešla veľmi dlhá doba. Zo štatistického hľadiska išlo najmä o dospelých mužov, menej často ženy. Detskí vampíri boli zriedkaví, na Liptove o dieťati – upírovi nemáme dôkaz. Telo podozrivé z vampirizmu exhumovali a snažili identifikovať na ňom znaky toho, že sa stal upírom – že mu počas toho, ako ležal v hrobe, dorástli nechty, vlasy, bol v tvári červený, alebo mu z úst kvapkala krv. Dnes už vieme, že tieto skutočnosti spôsobujú biologické procesy pôsobiace v tele zomrelého. Pre dávnych ľudí to však dokazovalo, že daný človek skutočne nezomrel, že ďalej žije, vstáva zo svojho hrobu a škodí ostatným.
Písomné zmienky o vampíroch z Liptova
Bolo potrebné vykonať teda niekoľko rôznych opatrení, ktoré bývali spomínané v rôznych kronikách alebo zápiskoch, častejšie však máme archeologické dôkazy. Na Liptove, pri súčasnom stave historického výskumu písomností, máme len obmedzené správy o protivampirických opatreniach vykonaných na zomrelých. Existuje záznam z roku 1666, kedy vykopali telo ženy, ktorá bola pochovaná v kostole v Liptovskom Trnovci. Pre podozrenie z vampirizmu jej odťali hlavu, ktorá bola potom uložená späť do hrobu spolu s ňou (na iných miestach, napr. v Ľubovni na Spiši, telo s odseknutou hlavou v roku 1718 aj spálili a jeho popol vysypali do rieky). Zápis potvrdzujúci vykonávanie protivampirických opatrení z priestoru Liptova poznáme aj z roku 1707. Počas protestantskej synody, konanej v tomto roku v meste Ružomberok, bolo prijaté uznesenie, ktoré zakazovalo tieto zvyky praktizovať.
Boli dobrí v matematike?
Iné správy hovoria o tom, že okolo hrobov domnelých vampírov sa sypal mak alebo proso. Ľudia verili, že vampír musí najprv všetky zrnká maku pozbierať (alebo spočítať), a až potom môže opustiť cintorín a škodiť im. Do rána sa však také množstvo zrniek maku nedalo spočítať, preto z hrobu vyjsť nemohol. Na hroby vampírov, alebo na bránu cintorínov, kde mal byť domnelý vampír pochovaný, prípadne na dvere domov, kde chodieval škodiť, sa vešali cesnakové strúčiky, prípadne vence z nich, ktoré mali vampíra odstrašiť, alebo udržať vnútri hrobu. Písomné správy o protivampirických opatreniach však nie sú veľmi frekventované. Oveľa častejšie dôkazy o takejto činnosti máme z archeologických výskumov rôznych prikostolných cintorínov, najmä teda tých z Liptovskej Mary a Liptovskej Sielnice, ktoré boli komplexne skúmané začiatkom 70-tych rokov minulého storočia. Na iných miestach išlo skôr o náhodné nálezy.
Ružomberský vampír
Jeden z prvých, historicky známych archeologických nálezov protivampirických opatrení z územia Liptova, pochádza z prikostolného cintorína z Ružomberka. Ide o lebku pravdepodobne patriacu mužovi, ktorá sa našla v roku 1895 pri výkope základov nového mestského domu v Ružomberku. Bola prebitá asi 10 centimetrov dlhým klincom. Do zbierok Slovenského národného múzea ju daroval v roku 1905 miestny učiteľ Jozef Holý. Ide o prvý známy nález svojho druhu z územia Československa. Ešte v 30-tych rokoch minulého storočia bol ojedinelý. Pravdepodobne išlo o človeka, ktorému sekundárne otvorili hrob a do lebky mu zabili klinec, pretože predpokladali, že sa stal vampírom a škodil svojmu okoliu.
Marskí upíri
V rokoch 1970 až 1971 bol vykonávaný archeologický výskum na prikostolnom cintoríne v Liptovskej Mare, pri kostole Blahoslavenej Panny Márie (Narodenia Panny Márie), ktorý sa nachádzal vnútri jeho opevneného areálu. Výskum odhalil, že na tomto mieste sa pochovávalo v celom období stredoveku a novoveku (počiatky pohrebiska kostola sa datujú na koniec 11. storočia). Tento prikostolný cintorín je mnohými autormi považovaný za jeden z najstarších, ak nie najstarší známy kresťanský cintorín na území Liptova. Bolo preskúmaných veľmi veľa hrobov, z ktorých viaceré sa vymykali bežnej praxi. Aká však bola bežná prax pochovávania? Mŕtvych pochovávali hlavne v drevenej truhle, prípadne len zabalených do látky, alebo ich len jednoducho uložili do hrobovej jamy. Väčšina tiel mala ruky preložené v lone, niektoré ich mali len položené pri tele. Do hrobov sa podľa kresťanskej tradície nesmeli vkladať žiadne predmety, v niektorých sa aj napriek tomu našli mince ako forma milodarov.
Dole tvárou neškodí
Jeden z ,,neobyčajných“ hrobov marského cintorína bol objavený na východnej strane presbytéria kostola. Porušenú kostru pravdepodobne dospelého muža, ktorá bola pôvodne uložená v zaužívanej polohe ležiac na chrbte, našli archeológovia v polohe ležiac na bruchu tvárou dolu. Podobný nález kostry mladého muža bol nájdený v Liptovskej Mare aj pri západnom okraji cintorína z vonkajšej strany obranného múru kostola. Hroby majú pochádzať z obdobia vrcholného stredoveku (14. – 15. storočie). Iný dôkaz opatrení proti vampirizmu z prikostolného cintorína v Liptovskej Mare máme aj z hrobov, ktoré boli sekundárne otvorené a do tela zomrelého bolo zasiahnuté. Tieto zásahy buď mierili na hrudník, kde bol zabitý drevený kôl alebo iný drevený či kovový predmet, prípadne vybraté srdce, alebo sa sústredili na oblasť hlavy – lebky, ktorá bola odťatá a presunutá medzi nohy zomrelého, prípadne bola pochovaná mimo hrobu tela.
Sielnickí upíri
Prípady sekundárnych zásahov do tiel zomrelých sú známe aj z cintorína pri kostole Panny Márie, Kráľovnej Anjelov v Liptovskej Sielnici (pôvodne v stredoveku kostol Všetkých Svätých), objavené počas archeologických výskumov z rokov 1971 – 1972. Najčastejšie vampirické nálezy na tomto cintoríne predstavujú kostry s chýbajúcou časťou hrudníka alebo bez rebier. Nachádzame tu aj iný dôkaz o protivampirických opatreniach. Do čela lebky zomrelého bol zabitý železný klinec, dlhý asi 10 centimetrov. Podobný zásah do tela bol v priestore Liptova doteraz nájdený len v Ružomberku v blízkosti kostola sv. Ondreja, kde bol klinec zabitý, na rozdiel od Sielnického nálezu, do temena lebky.
Súčasťou folklóru
Nálezy liptovských upírov sa nelíšia od iných nálezov z priestoru Uhorska, ba ani Európy, a dokazujú, že aj tu sa ľudia báli nadprirodzených bytostí, ktoré ich trápili. Dokazujú fakt, že aj na Liptove a v liptovskom folklóre stredoveku a novoveku boli upíri častým prvkom. Väčšina vyššie spomenutých nálezov sa datuje do obdobia od 15. do 17. storočia, teda do doby raného novoveku. Viera vo vampírov však bola silná aj v nasledujúcich storočiach, dostali sa dokonca aj do povier prostého ľudu v 19. storočí. Ešte aj začiatkom 20-teho storočia boli známe prípady vampírov a protivampirických opatrení z východného Slovenska. Všetko spomenuté odkazuje na silnú vieru v nadprirodzeno, ktoré bolo súčasťou ľudovej kultúry našich predkov.
Autor: kurátor Liptovského múzea Mgr. Roman Brezina
Zdroje:
ANTONI, Daniel. Ako vznikli legendy o upíroch? Dostupné na internetovej stránke: https://historylab.dennikn.sk/napriec-dejinami/ako-vznikli-legendy-o-upiroch/ [cit. 30. 5. 2025]
ČAJKA, Michal. Počiatky stredovekej sakrálnej architektúry na Liptove (súčasný stav výskumu). In ARS, č. 3/2003, s. 167 – 187.
HOŠŠO, Jozef. Kostolné cintoríny v Liptovskej Mare a Liptovskej Sielnici (Výsledky historicko-archeologického výskumu). In KUFČÁK, Emil – POVAŽANOVÁ, Valéria – PETRÁŠ, Milan (zost.). Liptov 3 – Vlastivedný zborník. Vydavateľstvo Osveta n. p. Martin, Liptovské múzeum v Ružomberku, 1975, s. 121 – 166.
PUŠKÁROVÁ, Blanka. Výskum kostola Panny Márie v Liptovskej Mare. In HRUŠOVSKÁ, Marta (zost.). Monumentorum Tutela – Ochrana pamiatok 12. Obzor, Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti, Bratislava 1987, s. 139 – 170.
PUŠKÁROVÁ, Blanka. Výskum kostola v Liptovskej Sielnici. In HRUŠOVSKÁ, Marta (zost.). Monumentorum Tutela – Ochrana pamiatok 12. Obzor, Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti, Bratislava 1987, s. 139 – 170.
SKUTIL, Josef. Preklincovaná ľudská lebka z Ružomberka. In Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, 1946, roč. 36/37, č. 2., s. 44 – 47.
Mohlo by Vás zaujímať: UNIKÁT Z ČIAS RENESANCIE: LIKAVA UKÁZALA SVOJU HRADNÚ KUCHYŇU
PRIBYLINSKÝ SKANZEN MENÍ SVOJ VZHĽAD
HISTORICKEJ SÝPKE VRÁTIA PÔVODNÝ VÝZNAM
