Pltníctvo patrí k najstarším druhom pracovnej činnosti človeka v horskom prostredí. Najstaršie písomné doklady o pltníctve na Liptove pochádzajú zo 16. storočia, pričom je veľká pravdepodobnosť, že sa na tomto území vyskytovalo už oveľa skôr.
Pltníctvo predstavuje tradičný spôsob vodnej dopravy, realizovaný prostredníctvom plavidiel zhotovených z dreva. Slúžili predovšetkým na prepravu dreva z lesných oblastí do miest, v ktorých sa drevo spracovávalo. Následne spracované drevo prevážali po riekach do iných miest na Slovensku aj v zahraničí, kde sa predávalo.
V kontexte Liptova slúžila ako hlavná dopravná tepna rieka Váh, ktorú pre jej dĺžku a množstvo vody bolo možné splavovať po celý rok po celej jej dĺžke. Okrem dreva sa neskôr takýmto spôsobom začali predávať aj hrnčiarske výrobky, potraviny a iný materiál. Ten potom putoval cez Dunaj ďalej do Maďarska, Srbska alebo Rumunska.
Najstaršie nepriame dôkazy o pltníctve na Váhu sú zaznamenané vo výsadných listinách vtedajších liptovských mestečiek: Hybe, Nemecká Ľupča, Ružomberok, Liptovský Trnovec. Sú spojené s produkciou reziva z kvalitného smrekového dreva, ktoré bolo potrebné dopraviť na odbytištia.
Pltnícka práca bola ťažká a nebezpečná, plná adrenalínu a rizík, ktorá si vyžadovala zručnosť a silu. Jej základom bolo stavanie pltí a následná preprava materiálu po riekach do miest. Plte boli stavané zväčša týmto spôsobom: ukladali sa skupiny obielených (olúpaných) plťových driev podľa presného systému tak, že sa na kraje dávali rovné, tenšie kusy, potom hrubšie a vyhnuté. Nerovné kusy boli po bokoch zarovnávané, aby sa odstránili veľké medzery medzi brvnami, čím sa malo zamedziť nadmernému prenikaniu vody na plť. Oba konce dreva boli zarovnávané a vrchné časti na oboch koncoch prikresané. Do plte sa potom podľa hrúbky brvien vťahovalo 10-12-16 kusov, ktoré nesmeli prekročiť 4-5 metrov.
Náročná práca, ktorú vykonávali aj ženy
Na cestách prežívali pltníci veľa času. Ich život bol v tomto čase fyzicky náročný, nebezpečný a zároveň spoločensky špecifický. Už proces plavby mal prísne ustálený režim. Najdôležitejším pltníkom bol faktor, hlavný pltník, ktorý organizoval prácu pltníkov, mal na starosti financie a uzatváranie zmlúv. Riadením plte bol poverený najschopnejší a najskúsenejší pltník – predník, na zadnej časti plte bol menej skúsený pltník, začiatočník, nazývaný zadník. Zadným pltníkom často býval starý pltník, no pri kratších trasách nebolo zriedkavosťou, že túto funkciu zastávali mladé ženy – manželky alebo staršie dcéry. Jeden zo záznamov hovorí o dcére pltníka, ktorá niekoľkokrát absolvovala cestu z Liptovského Hrádku do Komárna, naposledy v roku 1930. Najskúsenejšie pltníčky boli z Lúčok, Liskovej, Černovej, Hubovej, Likavky a zo Stankovian.
Signály
Veľmi zaujímavou bola dorozumievacia technika pltníkov počas letu. Hluk vody a vetra na otvorenej rieke vyžadovali vypätie hlasu, preto sa ustálila posunková technika. Keď napr. predník hodil hlavou naľavo, musel zadník „odťahovať“ naľavo a naopak. Ak hodil rukou, bolo treba zadnú časť mocne ťahať (odťahovať oboma rukami). Ak predník zakričal, už bolo zle a zadník musel poriadne pritiahnuť.
Strava pltníkov
Plavby trvali niekoľko dní až týždňov. Pltníci nocovali pri rieke, často pod holým nebom a živili sa zväčša stravou nesenou z domu. Pre liptovských pltníkov bola špecifická najmä solená baranina, bravčová masť, jačmenné krúpy, zemiaky či bryndza. Časté boli tiež ryby, ktoré si počas plavieb lovili. Špecialitou boli jednoduché halušky robené zo zemiakovej kaše v rozvarenej vode. Keď sa pltníkom počas plavby minuli niektoré potraviny, nakupovali ich v mestách ako Žilina, Púchov či Trenčín. Cesty domov z plavieb absolvovali pltníci pešo alebo pomocou povozov.
Humor ako liek
Tým, že strávili pltníci toľko času odlúčení od svojich blízkych a susedov, prirodzene sa medzi nimi vytvorila osobitá kultúra špecifická vlastnými zvykmi a slovesnou umeleckou tvorbou. Tá predstavuje jeden z najreprezentatívnejších prejavov mužského humoru, satiry a odľahčeného prístupu k nebezpečenstvu. Vyznačovala sa drsným jazykom, sexualitou, iróniou a motívmi alkoholu, čo odrážalo neformálnosť a „hraničnosť" situácií, do ktorých sa pltníci dostávali. V kultúre, ktorá denne riskovala život, sa objavovala výrazná potreba humoru ako prostriedku psychického prežitia a sociálnej súdržnosti.
Výchova nástupníkov
V zvykosloví pltníkov nájdeme zvyky spojené s tzv. fatalizmom, teda zásahom osudu. Keď sa do pltníckej rodiny narodil chlapec, prirodzene sa vnímal ako predurčený pomocník a pokračovateľ v pltníckom zamestnaní. Ľudia sa snažili rôznymi trikmi zabezpečiť chlapcovi zdravie, odvahu a ochranu v tomto nebezpečnom povolaní. Príklad takéhoto triku bolo vkladanie stružliny z vesla do prvého kúpeľa alebo kúpanie v rieke na chlapcove prvé narodeniny.
Prvá pltnica
Chlapec bol do zamestnania zaúčaný už od mala. Od detstva sprevádzal otca na plťovisku, kde pomáhal pri drobných ľahších prácach. Postupne bol oboznamovaný s technikou stavania pltí, s druhmi dreva a tiež s priebehom posledných plavieb. V tínedžerských rokoch ho otec brával na plavby ako pomocných zadných veslárov. Tento veľký krok v živote budúcich pltníkov bol spojený s primeraným zvykoslovím. Bol to pltnícky „krst“, ktorý mohol mať niekoľko ustálených podôb. Ako príklad môžeme uviesť ten dodržiavaný v Lúčkach. Na pltnicu sa prvýkrát dostal vo veku štrnástich rokov. Sprevádzala ho matka s krstnou matkou. Brali so sebou upečený biely pletenák a posvätený brezový korbáč. Otec tiež niesol byľku medvedieho sadla, ktorým potrel synove ruky a rukoväť vesla. Korbáčom chlapca pošibali a z pletenáka musel kúsok zjesť. Korbáč a koláč sa potom hodil do Váhu. Sadlo slúžilo na zabezpečenie toho, že bude chlapec smelý a mocný, korbáč na to, aby bol nebojazlivý a pletenák slúžil ako dar duchom rieky.
Zvykoslovie ľudí Liptova venovalo svoju pozornosť i takej dôležitej etape pltníckeho života, ako bola prvá pltnica v roku. Vody Váhu predstavovali výzvu aj pre tých najskúsenejších pltníkov, obzvlášť na jar. Po prívaloch snežnej a dažďovej vody z úbočí hôr a pri topení ľadu sa menil aj prúd a koryto Váhu, preto prvá pltnica roka bola akousi skúšobnou plavbou, ktorá si zväčša vyžiadala najviac obetí z radov pltníkov. Preto sa vykonávali rôzne úkony, ktoré mali priniesť pltníkom ochranu. Napríklad v Liptovskom Michale kňaz pokropil plte a pltníkov svätenou vodou, ktorú dal aj do nádobky pltníkom pre šťastnú cestu. Potom si pltníci posadali s rodinami a jedli a pili.
Posledná rozlúčka
Do starého zvykoslovia sa trvalo vpísala aj smrť pltníka, hlavne pre ich váženosť a všeobecnú úctu. Keď napríklad v Liptovskom Michale zomrel pltník, umyli ho vážskou vodou, do truhly vložili zapekačku a kresadlo. Kým bola truhla v dome, dňom aj nocou ho strážili jeho druhovia z pltí a rozprávali si príhody o jeho dobrých skutkoch. Na pohrebe sa zišli všetci pltníci z regiónu, ktorí vyprevádzali truhlu pod svojou zástavou sv. Klimenta (patróna pltníkov). Nad hrobom sa s mŕtvym rozlúčil najstarší pltník ako zástupca Pltníckeho bratstva Liptova – dobrovoľného podporného fondu pltníkov, do ktorého pltníci odovzdávali z každej výplaty dobrovoľný príspevok. Po pohrebe odovzdali žene nebohého peňažný dar ako súdružskú výpomoc.
Pomerne často sa stávalo, že pltník zahynul pri stroskotaní plte utopením. Telo sa buď našlo a v tom prípade sa vystrojil riadny pohreb, alebo si telo ponechala voda a v takom prípade sa vykonával pohreb symbolický. Príklad takého z obce Vrbica bol zaznamenaný a zachovaný z roku 1826: Pri Trenčíne stroskotali dvaja pltníci z Vrbice (otec a syn), ich telá sa nenašli. Doma im vystrojili pohreb s jednou truhlou, do ktorého vložili piesok a rozbité veslá, ktoré pltníci doniesli z miesta nešťastia. Takto vyplnenú truhlu vložili do hrobu s riadnymi cirkevnými obradmi. Po pohrebe zašla rodina k Váhu, do ktorého hodila dva vence.
Hádzanie vencov do Váhu bolo zvykom aj po poslednej pltnici v roku. Tento zvyk bol zachovávaný vo viacerých obciach Liptova. V najbližšiu nedeľu po poslednej pltnici sa dospelí stretli pri Váhu a najstarší pltník hodil do vody Váhu veniec so slovami: „Ľahké odpočinutie daj, Bože, všetkým tým, čo sa nevrátili z pltnice a ich pozostalým božskej a ľudskej pomoci“. Podobný zvyk sa od polovice 19. storočia vykonával aj na sviatok Dušičiek, kedy ho vykonával kňaz po tom, čo veniec predtým pokropil svätenou vodou.
Pltníctvo ako zamestnanie zaniklo v prvej polovici 20. storočia, no dodnes predstavuje súčasť spomienok, kultúrnych podujatí alebo turistických atrakcií. Pltníctvo tak prešlo od každodennej hospodárskej činnosti k symbolickému odkazu minulosti, ktorý naďalej formuje regionálnu identitu Liptova. Je príkladom toho, ako tradičné remeslá prežívajú svoju adaptáciu na nové spoločenské podmienky tým, že menia svoju funkciu, význam a formu.
Autor: Mgr. Timotej Košč
Zdroje:
Bardy, F. (2015). Spod Kráľovej hole - Povesti a historky z Liptovskej Tepličky. Poprad: Podttranský kuriér, s.r.o.
Huska, M. A. (1972). Slovenskí pltníci . Martin: Osveta.
Kordoš, J. (2019). Liptovská stolica. Poprad: SLZA.
Mednyanský, A. (1962). Malebná cesta dolu Váhom. Martin: Tatran.
Vítek, P. (2006). Z minulosti Liptovského Hrádku. Liptovský Mikuláš: TRANOSCIUS.
Zuskinová, I. (2019). Liptovský Hrádok - prechádzky dejinami. Liptovský Hrádok: Spoločnosť priateľov Múzea liptovskej dediny.
Mohlo by Vás zaujímať: SLÁVNU VRAŽDU Z PRVEJ REPUBLIKY MAL NA SVEDOMÍ SLOVÁK Z LIPTOVA
PO STOPÁCH ZBOJNÍKOV: OBJAVUJTE LIKAVU A HUKVALDY S JÁNOŠÍKOM A ONDRÁŠOM
AUDIO PODCAST: PRAVDA O ZBOJNÍKOVI ONDRÁŠOVI
