Príbeh Jána Michalka, Mikuláša Sýkorského a Jana Klepetářa je ako vystrihnutý z románu britskej kráľovnej detektívok Agathy Christie. Len s malým rozdielom – jeho dej sa odohráva v Československu a je skutočný.
Ľudia sa po traumatizujúcom zážitku z Veľkej vojny a pandémie španielskej chrípky vrátili domov, chceli si oddýchnuť, zabaviť sa a opäť sa voľne nadýchnuť v novom svete. Niektorým však sloboda, bohémsky život a užívanie si života prerástli cez hlavu natoľko, že boli ochotní sa kvôli nim dopustiť aj najhoršieho zločinu – vraždy.
Pražský Važťan
Hlavným aktérom tohto príbehu je rodák z Važca – Ján Michalko. Narodil sa v roku 1892 a po ukončení gymnázia vyštudoval evanjelickú fakultu v Bratislave, vďaka čomu si vyslúžil nálepku intelektuála. Po štúdiu pracoval ako redaktor viacerých novín v Prahe, kam sa presťahoval. Hrôzy Veľkej vojny zažil na vlastnej koži, keď bojoval v radoch rakúsko-uhorskej armády. Po vojne sa vrátil do Prahy. Do roku 1926 bol dvakrát ženatý.
Prvou manželkou bola Ruženka. Jej rodina podala na Michalka trestné oznámenie, pretože s ním otehotnela. Mal jej podať lieky na vyvolanie potratu, čo sa však nestalo. Otrávila sa, začali ju trápiť bolesti, stratila zrak a sluch a na následky otravy neskôr zomrela. Druhá manželka Zdenka sa s ním v roku 1926 rozviedla, pretože sa cítila oklamaná – Michalko jej spočiatku tvrdil, že je profesor a šéfredaktor. Pri hádkach ju vraj surovo bil, chcel ju zastreliť, poliať benzínom a spáliť.
Kumpán a najlepší kamarát
Mikuláš Sýkorský pochádzal z Košíc, kde sa narodil v roku 1897. Študoval právo v Budapešti, školu však nedokončil. Pracoval ako úradník a redaktor, najskôr v Košiciach, po rozvode s bohatou Jolanou Vörösmártyovou sa presťahoval do Prahy. Tu sa pohyboval v umeleckých a hereckých kruhoch, zarábal si aj ako gigolo. V Prahe sa spoznal s Michalkom, s ktorým sa stal nerozlučným kamarátom. Okrem iného je jeho meno známe pre údajný vzťah so slávnou herečkou Xenou Longenovou, ktorá si pre depresie v roku 1928 vzala život skokom z okna.
Finančné ťažkosti
Obaja si užívali život v hlavnom meste v ére zlatých dvadsiatych rokov. V neviazanej atmosfére krátko po konci vojny sa ich život točil okolo sveta kabaretov, hazardu a žien. Takýto život však býva veľmi nákladný. Potrebovali svoje finančné problémy vyriešiť a naskytla sa im príležitosť po tom, ako sa Sýkorskému ozvala jeho bývalá manželka Jolana.
V marci 1926 mu oznámila, že sa z USA vracia jej sestra Margita Vörösmártyová po dlhej službe u newyorského bankára Wertheima. Vraj si tam zarobila pekné peniaze – približne pol milióna korún. Chceli si urobiť výlet do Prahy a Jolana prosila Sýkorského, aby im robil spoločnosť. Vtedy sa zrodil zákerný plán – Sýkorský o všetkom porozprával Michalkovi a ten začal premýšľať.
Margita Vörösmártyová bola stará panna, takmer štyridsaťročná, a veľmi túžila po mužovi, s ktorým by mala veľa detí. Bola však veľmi naivná a dôverčivá, čo sa jej neskôr stalo osudným.
Pražské dobrodružstvo
Keď sa sestry Vörösmártyové dostali do Prahy, na nádraží ich čakali Sýkorský s Michalkom. Michalko s Margitou začal flirtovať. Užívajú si nočný život v Prahe. Margita, očarená Michalkovým vzhľadom, sa doňho veľmi rýchlo zamilovala. Nevidela však, že padá do klepiet manipulátora, ktorý ju okráda o peniaze.
Krátko po zoznámení, v apríli 1926, sa zasnúbili. Podľa jeho tvrdení našiel malý dom na predmestí Prahy, kde by sa mohli spolu nasťahovať. Vyžiadal si od nej 50-tisíc korún na zloženie zálohy. Potom Margita so sestrou odišli domov, aby sa pochválila svojím „úspechom“ mame. Verila, že jej snúbenec zatiaľ robí prípravy na veľkú svadbu.
Vytriezvenie alebo naivita?
Ján Michalko však žiadne prípravy na svadbu nerobil – stále bol ženatý so svojou druhou manželkou Zdenkou a Margita sa mu vonkoncom nepáčila. Peniaze na zálohu na kúpu domčeka prepíjal v nočných kluboch. Zoznámi sa aj s ďalším z trojice – mladým, len 23-ročným študentom medicíny a synom ministerského úradníka Janom Klepetářom.
Margita, hoci stále očarená zrejme prvou vážnou láskou v živote, začala byť nervózna. Michalko jej na listy neodpovedal a jej rodina sa obávala, že ju o peniaze jednoducho obral. Nakoniec ju však donútili podať na Michalka trestné oznámenie. Oznámila mu to v liste, ktorý mu poslala na konci jari 1926.
Fingovaná svadba
Michalko sa preľakol. Vyšetrovanie podvodu a krádeže by bolo preňho katastrofou – prišlo by sa na jeho dlhy a hrozila by mu strata práce. Snažil sa situáciu vyžehliť ďalším flirtovaním a pozvaním do Prahy. Margita, zaslepená láskou, bola ochotná odpustiť a trestné oznámenie stiahnuť, ale pod podmienkou, že sa okamžite vezmú.
To však Michalkovi nevyhovovalo – na svadbu určite nemyslel. S Klepetářom a Sýkorským nakoniec vytvorili plán. Po príchode Margity do Prahy zorganizovali 30. mája 1926 fingovaný svadobný obrad, v ktorom vystupoval Klepetář v roli oddávajúceho a Sýkorský ako svedok. Margita, ktorá nevedela, že svadba bola falošná, sa uspokojila a stiahla trestné oznámenie.
Po „svadbe“ odišla do Košíc, kde však prišla na to, že obrad nebol pravý. Preto sa vrátila späť do Prahy, kde Michalka postavila pred dve možnosti – buď si ju naozaj vezme, alebo znovu podá trestné oznámenie.
Vražda v Tatrách
Michalko, zahnaný do kúta, k nej pocítil prudkú nenávisť. Navonok však nič nedal najavo. Uprosil ju, aby šli spolu do Važca, kde ju predstaví rodičom a nechajú odbaviť skutočný cirkevný obrad. Margita s nadšením súhlasila, netušiac, že to bude jej posledná cesta.
Michalko sa spolu s Klepetářom a Sýkorským dohodol, ako to vykonajú. Vo štvrtok 15. júla 1926 sa z Prahy pohol vlak smerom na Liptov a do Tatier. Ako cestujúci v ňom boli všetci traja muži a Margita. Vystúpili na rýchlikovej stanici v Štrbe, kde mali počkať na spoj do Važca. Najbližší osobný vlak však mal prísť až o dve hodiny, preto Michalko navrhol výlet na Štrbské Pleso.
Vyviezli sa zubačkou, prechádzali sa okolo jazera, kochali sa výhľadmi a rozhodli sa, že do Važca zídu pešo. Margita sa však unavila, začala ju bolieť hlava, preto jej Klepetář podal tabletu acylpyrínu. Nie je jasné, či dostala skutočne tento liek, alebo iný, po ktorom stratila vedomie. Isté je, že ostatní dvaja hliadkovali a Michalko ju zaškrtil, vyzliekol a zahrabal hlboko v tatranských lesoch na brehu Bieleho Váhu.
Rok kamufláže
Po vražde sa prvým rýchlikom vrátili späť do Prahy. V Margitinom kufri našli dostatok peňazí, aby odišli do Paríža. Rodina Vörösmártyovcov však netušila, čo je s ich dcérou. Obrátili sa na Michalka so žiadosťou o informácie. Odpísal im, že je v poriadku, užívajú si svadobnú cestu v Paríži, a požiadal ich o ďalšie peniaze. Margita im vraj nepísala osobne pre svoju zaneprázdnenosť.
Keď sa vrátil do Prahy, prevzal si peniaze a ešte pol roka si užíval život, pričom sporadicky informoval rodinu v jej mene. Traja vrahovia však začali mať obavy, či telo zakopali poriadne. Preto sa na jar 1927 vrátili na miesto činu a ostatky úplne zlikvidovali.
Vo Važci sa stretli s Jolanou Vörösmártyovou, Margitinou sestrou, ktorá priniesla ďalšie peniaze. Michalko jej povedal, že Margita išla na výlet na Štrbské Pleso a peniaze má odovzdať jemu. To sa však nestalo – Jolana trvala na tom, že Margita si má po peniaze prísť osobne.
Rodina si lámala hlavu nad zmeneným písmom v listoch, a preto znovu podala trestné oznámenie. Polícia však nejavila záujem o vyšetrovanie, a tak matka Margity kontaktovala bankára Wertheima. Vďaka jeho politickému a diplomatickému vplyvu začala československá polícia konečne konať.
Ostro sledovaný proces
Rok po vražde, v júli 1927, zatkli hlavného podozrivého Jána Michalka. Krátko nato zadržali aj Sýkorského a Klepetářa. Pri výsluchoch, rovnako ako počas trojtýždňového procesu, ktorý sa začal 3. mája 1928, menili výpovede, čo sťažovalo prácu vyšetrovateľom aj súdu.
Sýkorský sa napokon zlomil a prezradil polícii, kde nájdu zvyšky Margitiných ostatkov. Michalko sa snažil dosiahnuť, aby bol súd vedený v Ružomberku, keďže v jeho pôsobnosti sa skutok stal, a dúfal, že ako Slovák by mal miernejší trest. Nepodarilo sa mu to a súdení boli v Prahe.
Prípad vyvolal obrovský mediálny ohlas doma i v zahraničí. Podozrivými boli literáti a intelektuáli, novinári poukazovali na skazenosť literárnej smotánky a odhaľovali pikantnosti z ich nočného života.
Napokon boli všetci traja odsúdení – Ján Michalko na trest smrti (po odvolaní zmenený na doživotie), Jan Klepetář na doživotie a Mikuláš Sýkorský na pätnásť rokov väzenia.
Osud páchateľov
Klepetářa podmienečne prepustili v roku 1937. Zmenil si meno na Jan Karsten a po druhej svetovej vojne emigroval do USA, kde pôsobil ako psychoterapeut a opäť sa venoval literárnej činnosti. Na sklonku života sa vrátil do Prahy ako americký občan a snažil sa očistiť svoje meno. Nestihol to – zomrel v roku 1978 a bol pochovaný v rodinnej hrobke v Prahe.
Sýkorského prepustili krátko po Klepetářovi a v roku 1950 dosiahol zahladenie trestu. Jeho ďalší osud nie je známy.
Najdlhšie bol vo väzení Ján Michalko. Odsedel si 16 rokov v leopoldovskej väznici. Na slobodu sa však nedostal riadnym prepustením. Na sklonku druhej svetovej vojny prebiehalo niekoľko vĺn spojeneckých náletov na územie Slovenska. Jedno z bombardovaní v roku 1944 zasiahlo aj Leopoldovskú pevnosť. Poškodená väznica už nedokázala zadržať väzňov a Michalkovi sa podarilo ujsť. O jeho ďalšom osude dodnes nič nevieme. Svoj život pravdepodobne dožil v anonymite v zahraničí.
Na motívy prípadu nakrútila v roku 1988 Československá televízia dvojdielnu inscenáciu „Proces s vrahy Martinové“.
Autor: Mgr. Roman Brezina
Zdroje:
PEJČOCH, Ivo – PLACHÝ, Jiří. Velké kriminální případy. Praha 2016
JEDLIČKA, Miloslav. Nejslavnejší mordy první republiky. Praha 2011
KRIMINÁLNE SPISY: Ep. 13 – Vražedná hra (podcast, dostupný online: https://open.spotify.com/episode/08Zi3P40BCfwfymZjtsFyG)
Zdroje fotografií:
Vľavo Michalko, vpravo Sýkorský. Zdroj: PEJČOCH, Ivo – PLACHÝ, Jiří. Velké kriminální případy. Praha 2016
Klepetář. Zdroj: PEJČOCH, Ivo – PLACHÝ, Jiří. Velké kriminální případy. Praha 2016
Zubačka na Štrbské Pleso. Zdroj: www.slovakiana.sk
Stanica Štrba asi v roku 1918. Zdroj: www.slovakiana.sk
Važec v 20-tych rokoch. Zdroj: www.slovakiana.sk
Mohlo by Vás zaujímať: AUDIO PODCAST: PRAVDA O ZBOJNÍKOVI ONDRÁŠOVI
MASAKER ŽIDOVSKÝCH ODBOJÁROV NA ČERVENEJ STRAŠÍ DODNES
PO PRÚDE RIEKY VÁH: AKÝ VÝZNAM MALO PLTNÍCTVO PRE LIPTOV?
