Posledné týždne roka priniesli ubúdanie slnečných lúčov, skracovanie dní a predlžovanie nocí. Tieto faktory vzbudzovali u ľudí v minulosti predstavy o zlých a škodlivých silách, ktoré mali zvíťaziť nad Slnkom. V ľuďoch vyvolávali pocity úzkosti a strachu. Vnímali preto potrebu si pomôcť a pred zlými silami sa ochrániť. Pozor si dávali hlavne v dni, ktoré nazývali stridžie.
Boli to dni, kedy mali mať tieto zlé sily najväčšiu moc. Čokoľvek zlé sa v jednom z týchto dní stalo, automaticky sa to pripisovalo zlým silám.
Na ochranu pred zlými silami ľuďom slúžili rôzne ochranné praktiky, ako vymetanie kútov domov či robenie hluku po dedinách, ďalej predmety s ochrannou funkciou, rôzne zákazy týkajúce sa určitých prác s ostrými predmetmi a podobne. Ešte aj na konci 19. storočia ľudia vykonávali obrady, praktiky a úkony, používali magické predmety i plodiny s ochrannou funkciou. Ľudia v tieto dni z domov nič nepožičiavali, nedávali ani nepredávali, tiež bolo zakázané ženám, chorým a starým chodiť na návštevy. K praktikám, ktoré sa v tieto dni vykonávali však patrili aj také, ktoré mali ľuďom zaručiť na budúci rok zdravie, spokojnosť, bohatstvo, ale aj dobrú úrodu či dobrý vydaj.
Aj na Liptove boli ešte v prvej polovici minulého storočia zaužívané mnohé tradičné aktivity spojené so stridžími dňami. Poďme však postupne.
Prvým zo stridžích dní bol sviatok sv. Kataríny (25. november). Vyznačoval sa ochrannými praktikami pred strigami (zlými silami), a to napríklad trúbením na trúby, práskaním bičov či iným robením hluku, ktorým sa mali strigy vyhnať z dediny. Okrem toho sa v zvýšenej miere konzumoval cesnak a robili sa ním kríže na dverách domov či stajní, čo malo budovy pred týmito strigami ochrániť. Strach zo stríg spôsobil aj to, že v tento, ako aj v ďalšie stridžie dni, platil zákaz pre ženy chodiť na návštevy. Žena, ktorá by vošla do druhého domu mohla byť totiž považovaná za strigu.
Tento deň bol tiež spojený s tradičnými večernými tanečnými zábavami, ako poslednými na dlhšie obdobie. Na druhý deň sa totiž začínal advent, ktorý trval až do Vianoc a počas ktorého boli všetky takéto zábavy zakázané. Zvyklo sa na ne chodiť v maskách, napríklad takých, kde sa mládenci prezliekali do ženských šiat. Spolu s adventom sa na druhý deň začínalo pôstne obdobie, čo znamenalo, že v tento deň mali ľudia poslednú možnosť dosýta sa najesť.
Druhým stridžím dňom bol 30. november, čiže sviatok sv. Ondreja. V meste Ružomberok sa v tento deň konával tradičný Ondrejský jarmok, na ktorom sa zhromaždili aj ľudia z okolitých obcí, ktorí tu buď predávali alebo nakupovali. Dôvodom konania jarmoku práve v tento deň bolo, že kostol v tomto meste bol zasvätený sv. Ondrejovi.
Ľúbostná mágia
Ešte začiatkom 20. storočia bola v tento deň rozšírená ľúbostná mágia, kedy sa mladé 17 až 18 - ročné dievčatá snažili dozvedieť niečo o svojom nastávajúcom ženíchovi. Napríklad v obci Lisková bolo zvykom chodenie dievčat k domom, v ktorých býval chlapec alebo muž menom Ondrej. Pred týmito domami začali triasť plotom, zatiaľ čo odriekali: „Ploťe, Ploťe trasiem ťa, svetý Ondrej prosím ťa, dajže mi ty znaťi, s kým ja budem pri oltári stáťi“. Tie čo mali priateľa, mysleli vtedy na neho. Ďalším zvykom spojeným s ľúbostnou mágiou bolo varenie halušiek s papierikmi. Na papierikoch boli napísané chlapčenské mená. Zamiešali sa do cesta halušiek a dali sa variť. Tá haluška, ktorá sa uvarila ako prvá, mala obsahovať meno nastávajúceho ženícha. Tiež bolo zvykom liatie olova cez kľúčovú dierku. Pre tieto potreby sa vždy využíval kľúč od sypárne, teda budovy, ktorú hospodári využívali pre odkladanie úrody alebo mäsa po zabíjačkách. Dievčatá sa stretli a v tichosti liali cez dierku kľúča olovo do vody. Toto olovo vytváralo na hladine rôzne znaky, ktoré mali pripomínať symboly jednotlivých zamestnaní, podľa ktorých dievčatá veštili, aké bude mať ich ženích zamestnanie. Tieto zvyky sa robili ešte aj v polovici dvadsiateho storočia, avšak viera vo veštenie sa už vytratila a zvyky sa robili v podstate len pre zábavu.
V tento deň opäť platil zákaz pre ženy navštevovať druhých, taktiež bolo zakázané priasť či šiť, lebo by vraj dobytok ochorel. V liptovských obciach chodievali pastieri po domoch s prútmi, ktorými ich domáci mali vyšľahať po nohách, aby boli pri pasení rezkí. Jeden z prútov si potom každá domácnosť odložila a neskôr na jar ho využila pri prvom vyháňaní dobytka na pašu, čím mu mala zabezpečiť zdravie.
Zanedlho po sviatku sv. Ondreja nasledoval ďalší stridží deň, ktorým bol sviatok sv. Barbory. V tento deň 4. decembra sa po dedinách už od rána chodievalo vinšovať s tvrdým kameňom alebo železom, čo boli symboly pevného zdravia. Taktiež bol vo viacerých oblastiach Slovenska rozšírený zvyk, pri ktorom si slobodné vydajachtivé dievčatá odtrhli vetvičku z ovocného, najčastejšie čerešňového stromu, zobrali ju domov a pozorovali, či im do Štedrého dňa vykvitne. Ak hej, dievča sa malo do roka vydať. Aj v tento deň platil zákaz šiť, vyšívať či priasť. Súvisel s poverčivou predstavou, podľa ktorej by sa tomu, kto doma v tento deň šil, vyšíval alebo priadol, mal dobytok navzájom popichať.
O dva dni, čiže 6. decembra, bol sviatok sv. Mikuláša. Na Liptove bolo rozšírené chodenie Mikuláša s anjelmi a čertmi po domoch koledovať. V tento deň sa schádzali celé rodiny a najmenším deťom sa rozdávali sladkosti. V obciach boli rozšírené divadelné predstavenia, pri ktorých mládež aj za pomoci masiek hrali čertov, strigy, grófov a iné podobné postavy. V neskoršom období, kedy panoval na Slovensku socialistický režim, boli obchôdzky Mikuláša, anjelov a čertov zakázané. Po rozpade komunizmu sa však opäť zaviedli a dodnes predstavujú nepredstaviteľnú súčasť tohto sviatku. V tento deň sa očakávala zvýšená moc stríg, preto sa ľudia, zdržiavali doma, s výnimkou spomenutých koledujúcich.
Po sviatku sv. Mikuláša nasledoval ďalší, a azda najväčší zo stridžích dní, ktorým bol sviatok sv. Lucie viažuci sa k 13. decembru. V tento deň mali mať strigy a iné negatívne sily najväčšiu moc spomedzi ostatných dní. Keby sme sa pozreli do liptovských obcí ešte na začiatku minulého storočia, videli by sme, že ľudia boli tejto viere plne podriadení. Celý deň ľudia vykonávali úkony, ktoré im mali zabezpečiť ochranu pred zlom. Chlapi trúbili na rohoch a trúbach, zvonili zvoncami, pískali na píšťalách, či inak robili hluk, ktorý mal vyhnať strigy z obce preč. Ďalšou formou ochrany mal byť cesnak, preto ho v tento deň ľudia jedli a taktiež ním natierali dvere na domoch či stodolách. Po západe slnka sa nesmelo z domu nič vyniesť a po celý deň museli ženy ostať doma.
Bolo opäť zakázané šiť, vyšívať a hlavne priasť konope či ľan. Do tohto dňa muselo byť všetko napradené, inak sa mohlo stať, že ženu, ktorá v tento deň priadla, postihlo nejaké nešťastie, napríklad bolesť hlavy počas celého roka, nedostatok úrody alebo umieranie dobytka. Aby sa domácnosti pred strigami chránili, chodili na obchôdzky obecní pastieri, ktorí pred každým domom hlasno trúbili pastierskymi trúbami, čo malo strigy z týchto domov odohnať.
V tento deň sa opäť vykonávala aj ľúbostná mágia. Jedným zo zvykov bolo spomínané varenie halušiek s papierikmi. Tiež sa v tento deň písalo dvanásť papierikov s menami mládencov, ktoré si dievčatá odkladali a na Štedrý deň varili. Ten papierik, ktorý sa uvaril ako prvý, obsahoval meno dievčinho nastávajúceho.
Hádam najznámejším a najrozšírenejším zvykom v tento deň bolo chodenie tzv. „Luciek“. Boli to prevažne mladé ženy zahalené v plachtách, ktoré s husacím perom v ruke chodili po domoch vymetať ich. Domy sa tým mali čistiť od stríg a iných škodlivých síl. Taktiež každému členovi domácnosti zametali týmto perom hlavy, čím ich mali ochrániť od zlých duchov alebo chorôb. V 20. storočí tento zvyk stratil obradný charakter a nabral skôr charakter mládežníckej zábavy.
Na Liptove bolo tiež zvykom od tohto dňa do Vianoc výraznejšie pozorovať počasie. Aké počasie bolo v jednotlivé dni tohto obdobia, také malo byť v jednotlivých mesiacoch nasledujúceho roka.
Posledným zo stridžích dní bol 21. december, ku ktorému sa v minulosti viazal sviatok sv. Tomáša. V tento deň chodievali po obciach pastieri a vinšovali. V niektorých obciach chodievali vinšovať aj mládenci s kúskom ocele. Prevládala viera, že ak títo vinšovníci mali oblečený kožuch, domácim uhynie dobytok. Tento deň bol známy ako sviatok lesov, to znamená, že ľudia, ktorí pracovali ako lesníci či drevorubači mali byť doma, inak ich mohlo postihnúť nejaké nešťastie. V súvislosti s tým sa zaužívalo príslovie „Na Toma, seď doma!“
Stridžie dni si do súčasnosti prešli značnou zmenou, spôsobenou najmä zmenou spoločenskou v oblasti viery. Podstata stridžích dní bola v tom, že ľudia verili v magické sily, ktoré v čase stmievania mohli škodiť ľuďom. Viera v to však postupne zanikla, jednak vplyvom rozšírenia kresťanskej viery a (možno najmä) vplyvom rozšírenia všeobecných poznatkov o ročných cykloch. Zvyky, ktoré boli spojené s týmito dňami, v súčasnosti už na Liptove takmer vôbec neevidujeme, a keď už, tak jedine vo forme zábavných aktivít – ako napr. obchôdzky Mikuláša alebo v menšej miere neobradné obchôdzky Luciek.
Autor: Mgr. Timotej Košč
Zdroje:
Feglová, V. (2000). Kalendárne obyčaje. In R. Stoličná, Slovensko - Európske kontexty ľudovej kultúry (s. 190-214). Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie vied.
Horváthová, E. (1986). Rok vo zvykoch nášho ľudu. Bratislava: TATRAN.
Majling, V. (2007). U nás taká obyčaj. Brno: Computer press a.s.
Nádaská, K. (2014). Čary a veštby - Mágia v ľudovej kultúre Slovenska. Bratislava: Fortuna Libri.
Slavkovský, P. (2009). Svet na odchode. Bratislava: VEDA.
Zubercová, Z. M. (2008). Veľká kniha slovenských Vianoc. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, s.r.o.
Zubercová, Z. M. (2015). Tradície na Slovensku. Bratislava: SLOVART.
Mohlo by Vás zaujímať: KEĎ VONKU ZÚRILI ZBRANE, BOJOVALO SA AJ DOMA – O HOLÝ ŽIVOT